Usmieval som sa a čakal, kým mi konečne tú petíciu podpíše. V hlave mi zasvietila myšlienka o úspešnej triede, kde nazbieram určite veľké množstvo podpisov. „Môžeš mi k tomu niečo bližšie povedať?“ ozvalo sa to dievča, kým som hľadel na zvyšnú časť triedy. Otočil som sa s ochotným výrazom na tvári a opýtal sa o čo ide. V tej chvíli na mňa vyliala nádrž otázok, ktoré som neočakával. Všetci v učebni spozorneli. Sluch, ba podaktorí i zrak natočili smerom k nášmu rozhovoru. Dvihla bradu a sebavedome opakovala svoje otázky. „Čo mi to dá, keď podpíšem túto petíciu? Kto za ňou stojí? Čo reprezentuje?“ Odpovedal som jej znovu o čo ide v tej petícii ale znovu sa do mňa pustila: „Nie som ovca a ani moje spolužiačky nie sú ovce, preto ti to nepodpíšu.“ Po pár opakujúcich sa otázkach a odpovediach mi odmietla podpísať petíciu. Fajn. Idem ďalej. Pristúpim k známej, nech mi podpíše petíciu a ona zrazu nechce. Odmieta. Ostatní tiež schovali perá. Nakoniec sa nádej rozplynula a odišiel som z učebne s nulou na konte.
Nezažil som to po prvýkrát, no až teraz som sa nad týmto príbehom zamyslel. Pätnásťročné dievča, ktoré dokázalo ísť proti systému a dokázalo povedať svoj názor. Vzbúrila sa. Išla hlavou proti múru a uspela. Ak by som tú petíciu nedal jej ako prvý, minimálne 50% triedy by sa pod ňu podpísalo. Takto som odišiel bez podpisu.
Krásny prípad ako dokáže jednotlivec ovplyvniť spoločnosť. Určite sa to väčšine nechcelo podpisovať (veď som im ukrojil z prestávky) a tým, že odmietla mi podpísať petíciu, ktorú ostatní možno z rešpektu podpísať chceli, im priamo ukázala, že vždy je možné postaviť sa autorite alebo systému. Téma tohto článku nie je náhodná. Práve včera som zachytil v správach ako sa skupinka šiestich ľudí dostala do parlamentu. S megafónom v ruke sa nebáli predložiť svoje otázky a požiadavky. Otázky a požiadavky rovnako ako mladé dievča na gymnáziu. Oba tieto prípady išli hlavou proti múru, teda skôr proti systému a „pastierstvu“. Kiež by naša republika mala viacero takých odvážnych a nebojácnych ľudí s duchom zdravej rebélie. Kiež by sa aspoň v polovičke národa vzbudil „duch tejto pätnásťročnej školáčky.“
Ondrej Blažek
