Súhlasíte aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
Táto otázka, je jasne definovaná v ústave a z môjho pohľadu zbytočná. Je to presná definícia manželstva a nebráni iným zväzkom aby sa uzatvárali. Ak niekto vymyslí zväzok medzi troma ženami, jedným mužom a jedným psom a dá mu iný názov (napríklad: tukabelstvo), ide stále o definíciu a kľudne si to „tukabelstvo“ môže uzatvoriť. Ide tu len o boj definícií a ujasnenia si pojmov.
Súhlasíte aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
Priznám sa, že mne ako kresťanovi príde neprijateľné niekomu diktovať, či si môže adoptovať dieťa alebo nie. Pokiaľ kresťanstvo hovorí, že Boh je láska a že Boh miluje všetkých, určite by nechcel diktovať druhým ľuďom a rozdeľovať ich iba na základe cítenia. Ako môže veriaci človek povedať, že homosexuál nevie vychovať dieťa? Môže byť stokrát lepším rodičom ako heterosexuálny človek. Hoci sú prípady zo súdov, kedy homosexuálne páry, nútili svoje dieťa do homosexuálnych praktík a zneužívali ho. Ale prípady zneužívania a ponižovania prichádzajú aj z rodín heterosexuálnych. Adopcia však NIE JE ľudské právo ani podľa slov Radoslava Harangoza – právnika a môjho známeho, ktorý šíri osvetu nielen ohľadom referenda - "O adopcii ako o ľudskom práve nie je zmienka ani v Európskom dohovore o ľudských právach". Ak by sme sa pozreli na adopciu očami detí, aj tu vidíme rôzny pohľad na vyrastanie v spoločenstve homosexuálne orientovaných ľudí. Obzvlášť ak by dieťa bolo heterosexuálnej orientácie mohlo by trpieť pri žití v takomto spoločenstve (alebo aj nie). Mohli by sme argumentovať slovami, že homosexuálne páry by dieťa vychovávali na podobu toho, že je homosexualita normálna a bežná, samotná výchova od rodičov je len 10 percentný podiel na výchove dieťaťa. Oveľa vyšší podiel na vývoj a názory dieťaťa tvorí spoločnosť v ktorej sa nachádza a práve tá by mu podsúvala možno spočiatku posmešky vzhľadom z akého prostredia pochádza a to by mohlo mať oveľa negatívnejší vývoj na psychiku dieťaťa vyrastajúceho v homosexuálnom prostredí. Tu by sme zasa mohli navrhnúť, či by sa dalo tomu zabrániť návštevou do čisto „homosexuálnych“ predškolských a školských zariadení. Ale to by nebolo riešenie a prispelo by to iba k zbytočnému sekularizovaniu sexuálnych orientácií. Takže po dlhšom uvažovaní som prišiel na to, že sa nedá na túto otázku odpovedať, len „áno“ alebo „nie“. Vyžaduje si to o dosť viac. O dosť!
Súhlasíte aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania, či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?
Ak sa rodičovi, ktorý je ateistického zmýšľania nepáči, aby jeho dieťa chodievalo na hodiny náboženstva, dá ho na Etickú výchovu, alebo naopak. A podobne by to malo byť aj s hodinami sexuálnej výchovy alebo eutanázie. Ak máme žiť v spoločnosti, kde panuje náboženská sloboda, nemožno nútiť učiť detí niečo, čo sa nezhoduje s ich vierovyznaním ale do tejto otázky by som nezachádzal hlboko, lebo sa to prelína so školským systémom (o školskom systéme a reformách viac TU). Navyše opäť ide o otázku, na ktorú sa nedá odpovedať strohým „áno“ alebo „nie“. Je to problematika minimálne na jednu celú knihu.
A to je aj môj názor na toto celé referendum. Samotné otázky by sme mali nechať preštudovať odborníkom, či už zo strany nestranných sociológov a psychológov, alebo aj iných a myslím si, že je veľmi nešťastné, nechať nie moc dobre preštudovanú problematiku verejnej mienke, respektíve ľuďom z oboch táborov, ktorí „pschológiu“ videli maximálne v televíznych novinách.
Referenda sa zúčastním, ale trikrát „Áno“ a ani trikrát „Nie“ neplánujem zaškrtnúť.
Za prečítanie a prípadne komentáre, ďakuje Ondrej Blažek.